V poslednej dobe čoraz častejšie vidím, že niekto chce po iných, aby boli voči niečomu tolerantní. Tolerancia je na prvý pohľad otázka dobrej morálky. Jej momentálne praktizovanie však robí presný opak, a vytvára mnoho nebezpečných precedensov. Preto sa teraz na to pozrieme bližšie.
Život
Rok 2020 bol obrovskou príležitosťou
Rok 2020 bol obrovskou príležitosťou zapracovať na sebe. Objaviť veci, ktoré sme o sebe netušili ani len v najdivokejších snoch, a na základe toho zosilnieť a vyrásť. Namiesto toho, aby sme sa podvolili atmosfére strachu, hnevu a psychopatie. Bola to možnosť preusporiadať svoj život, svoje priority, a pustiť sa do vecí, ktoré sme už dávno odkladali. Tak ako som písal už v staršom článku. Pre mnohých z nás rok 2020 skrýval však aj nečakaný bonus. A o tom si povieme teraz.
Čo ja už len dokážem, taká stará koza?
Kto sa o mňa postará, keď zomriem?
Čím sú ľudia starší, tým viac riešia kopec zbytočných problémov. Ktoré na prvý pohľad vyzerajú veľmi dôležito. A jedným z takýchto problémov je aj otázka, že kto sa o mňa postará, keď zomriem. Ktorá sa prejavuje v šetrení peňazí na svoj vlastný pohreb, vyvolávaní viny vo svojich deťoch, aby si tým poistili ich správanie po smrti rodičov, a kopec ďalšieho toxického správania. A pritom nakoniec až tak o veľa nejde. Keď na to pôjdeme s logikou.
Choďte za svojimi snami
Posledný rok som nepísal veľa článkov. Mal som oveľa dôležitejšiu misiu. A aj keď som si myslel, že som ju už dokončil, tak to ešte nebol cieľ. Skutočný cieľ sa objavil až koncom novembra. A až vtedy som zistil, že som si splnil obrovský sen. Ktorý bol úplne o niečom inom, a totálne ďaleko za tým, čo som očakával. A preto vám teraz poviem, prečo každému odporúčam, že aj vy choďte za svojimi snami.
Stále čakáte, až vám niekto niečo dá?
Minule som išiel s jedným taxikárom, ktorý sa mi sťažoval, ako jeho žena strašne málo zarába. Také tie klasické reči, že pracuje ako predavačka za 400 eur v Bratislave, a akí sú všetci zamestnávatelia zlí, a mali by platiť viac, aby bolo lepšie. Typický príklad toxického správania, kde človek čaká, že mu niekto len tak niečo dá. A ak nie, tak je najhorší zloduch na svete.
Vytáčajú vás ľudia? Návod, ako sa nenechať vytočiť
Pred 4 rokmi na vozíčku zo zdravej stravy, dnes na vrchole Mont Blancu
Pred 4 rokmi som skončil na vozíčku v nemocnici, na neurológii na Mickiewiczovej ulici v Bratislave. Zo zdravej stravy, ktorá po necelých 2 rokoch intenzívneho životného štýlu spôsobila môj kolaps po všetkých stránkach – po fyzickej, psychickej aj emocionálnej. Nebyť toho, tak by som dnes nemohol písať tento príbeh. A nevyšiel by som na najvyššiu horu západnej Európy – Mont Blanc. Celý príbeh začal obrovským varovaním pre tých, ktorí čo i len pomýšľajú o zdravej strave. A začal úplne novú kapitolu v mojom živote.
Máme nejaký osud?
Osud je častokrát používaný ako výhovorka, keď človek v niečom zlyhá. Prečo veci zle dopadli, a prečo sme s tým akože nemohli nič spraviť. A aj napriek tomu, že s niektorými vecami v živote naozaj nevieme nič spraviť, tak by sme to nemali hneď zvaľovať na osud. Pretože v prvom rade nevieme povedať na 100%, či sú nám tie konkrétne veci súdené alebo nie.
Nebojte sa robiť chyby
Predvčerom som omylom zabehol polmaratón. Po lese s prevýšením 200 metrov, po vyše 2 mesiacoch minimálneho tréningu. A to som v živote predtým nebehával, lebo ako bývalý astmatik som ani nemohol. Vlastne som mal podľa jedného alergológa budúci rok zomrieť. Ako sa však človeku podarí zabehnúť omylom polmaratón? A čo to má spoločné s tým, že sa nemáte báť robiť chyby?