Idú k nám Dušičky, a všetci sa začínajú masovo hrnúť na cintoríny. Počas zopár dní zrazu idú smútiť za svojimi predkami, aj keď je to pre väčšinu z nich jediný moment v roku, kedy tak robia. Rovnako asi ako keď na Vianoce idú do kostola. Je však vôbec potrebné to robiť? A uctievať mŕtvych ľudí, aj keď to nie je podstata tohto sviatku?

Z Dušičiek sa stal komercionalizovaný sviatok, tak ako z Vianoc. Len sa v nich točia oveľa menšie peniaze, pretože sa neoslavuje, ale sa smúti. Pôvodom keltský sviatok keltského nového roka sa zvrhol na uctievanie mŕtvych. Z kaluže do blata. A svojim spôsobom je to až zvrhlé, ak sa človek nezameria na duchovnú podstatu Dušičiek. Pretože keby nebol tento sviatok, tak by to asi ani nerobil.

Prečo nesláviť Dušičky?

Z veľmi jednoduchého dôvodu – ľudí si treba vážiť, dokým sú živí, a nie až keď zomrú. Oplakávať ich a spomínať na nich raz ročne, lebo nám to niekto predpísal, je pokrytecké. Keď si totiž človeka vážime, tak s ním riešime problémy ešte počas jeho života. A nie až potom, keď zomrie, a nemôže sa k tomu už ani vyjadriť.

Faloš na hroboch

Typickým prípadom sú niektoré ženy, ktoré nevychádzajú dobre s otcom počas jeho života (a koľko takých máme, že?). Ale keď umrie, tak nosia celý rok čierne oblečenie, či robia iné predpísané cirkevné obrady, ako zádušné omše. K čomu to je preboha dobré? Čo sa tým vyrieši medzi nimi dvoma? Keby daná osoba vedela komunikovať s mŕtvymi, tak povedzme že dobre, aj to je cesta… Ale keďže predpokladám, že to skoro nikto nevie robiť, tak čo to pomôže vo vyriešení situácie?

Daný dedko je už mŕtvy, a v tomto svete už absolútne nič nespraví. Možno je niekde „tam hore“, možno „tam dole“, a možno sa už preháňa v nejakom ďalšom avatarovi po inej planéte. Každopádne, návšteva jeho hrobu cez Dušičky či iná symbolika medzi nimi nič nevyrieši. Tá osoba, čo v tomto svete ešte niečo vyriešiť vie, si nesie svoje rany a žlč so sebou. A dokým nevie, ako sa dá s už nebohým otcom vyrovnať, tak je to celé len jedna nechutná maškaráda. Kde sa daná osoba navonok hrá na úctu, ale v jej vnútri ju to rozožiera.

Čo s tým

Dobrá správa však je, že s nebohými ľuďmi sa dá vyrovnať. A dokonca aj so všetkými situáciami, ktoré nám „spôsobili“. To, ako berieme veci počas nášho života, je len výsledok nášho vnímania. Ktoré je silne skreslené na základe toho, čo sme sa doteraz o svete naučili. A aj keď si poniektorí myslia, že toho vedia veľa, tak v skutočnosti nevieme o tomto svete skoro vôbec nič. Či už v porovnaní s poznatkami sveta, alebo z pohľadu celého vesmíru. A prvým krokom k uvedomeniu sa je to, že všetko zlé je na niečo dobré. A že zlosť tej situácie si iba zle interpretujeme na základe našich veľmi, ale veľmi obmedzených poznatkov, a veľakrát aj nesprávnych presvedčení. Pretože z dlhodobého hľadiska sa nikdy nedeje nič zlé.

Máme teda smútiť za mŕtvymi?

Keď zomrú, tak prvých zopár dní až týždňov áno. Pretože je to prirodzené. Odišiel niekto, na koho sme boli svojim spôsobom zvyknutí, a kto nám bude chýbať. A čím väčšie puto sme k tej osobe mali, tým to bude trvať dlhšie. Je to ako keby okamžitý rozchod, kde daná osoba zrazu nenávratne zmizne z nášho života. A to je pre väčšinu z nás šok.

Keď však smútime za osobou dlhšie ako pár týždňov, tak to nie je spôsobené už tou nebohou osobou. Je to spôsobené našou naviazanosťou na túto osobu. A odmietaním skutočnosti – že si už nevynútime, aby sa svet správal podľa toho ako my chceme, a vrátil nám daného človeka. Je to už pasé, za nami, koniec. Nepríde. A namiesto neho čaká na nás nejaký ďalší živý človek na tomto svete. S ktorým si máme odžiť nejakú ďalšiu životnú skúsenosť, a niečo ďalšie sa spolu naučiť. A ktorému blokujeme miesto vo svojej mysli, pretože sme stále naviazaní na už neexistujúcu osobu.

Preto ani nie je divu, že väčšina dôchodcov nakoniec ostane sama. Napriek tomu, že je okolo nich ďalších 7 miliárd ľudí. Pretože vo svojej mysli sú už obklopení kopou ľudí. Ktorí už neexistujú, ale v ich mysli im držia stále miesto, a užierajú sa s nimi. A preto sú aj v skutočnosti sami.

A aj preto je zvrhlé smútiť raz ročne za zosnulými, keď príde konkrétny predpísaný dátum a Dušičky. To nie je smútenie ani úcta, to je fraška. Úcta totižto vychádza z vnútra človeka, a nie z predpísaného sviatku, že „dnes musím“. A keď si chceme človeka uctiť, tak to spravíme, keď my chceme. A nie na prvého novembra behaním so sviečkami po cintorínoch.

Preto ani ja nechodím na hroby

Moji rodičia ešte žijú, a prípadné problémy riešim s nimi priebežne, tak ako aj s ostatnými ľuďmi. Moji starí rodičia už dávno nežijú, ale na ich hrob už dávno nechodím. Mám k nim úctu aj bez toho. A aj keď som napr. svoju babku počas jej života nemal až tak rád, tak teraz na ňu, aj na dedka spomínam vždy s úctou. Pretože položili základy toho, čo máme dnes, a že de facto staviame na ich práci a na tom, aký svet nám tu zanechali. A najmä nespomínam na nich iba cez Dušičky, ale niekoľkokrát ročne, keď na nich náhodne príde reč.

Ale ani vtedy nerobím divadlo so sviečkami. Svoju úctu k nim prejavujem svojim postojom. Som vďačný za to, že tu boli, a že som tu vďaka nim aj ja. A to je tisíckrát viac, ako keby som pokrytecky chodil raz ročne k nim na hrob, a po zvyšok roka o nich ani nezavadil. Moja úcta totižto vychádza z hĺbky môjho vnútra. A preto ju ani nepotrebujem prejavovať rôznymi rituálmi, „aby všetci videli“. Namiesto toho to cítiť z toho, ako o nich hovorím. Pretože všetko ostatné je kontraproduktívne.

Preto sú podľa mňa Dušičky pokrytecké

Najmä ak to nerobíte aj v iných dňoch počas roka. Ak to totižto človek robí iba raz ročne, v stanovenom dátume, tak je to len divadlo, ktoré nepomôže ani jemu, ani tomu neborákovi pod zemou. Nič to nerieši, ani to ničomu neprospieva. Tak načo to potom robiť? Iba preto, že nás za to okolie potom začne slovne lynčovať? Nie ste dostatočne silní, aby ste to hodili za hlavu a žili si svoj život podľa seba? Silní ste oveľa viac, ako si myslíte. Len je potrebné si to uvedomiť. A potom už nebudete musieť robiť takéto, ani žiadne iné obrady. A najmä budete mať motiváciu riešiť problémy s ľuďmi ešte počas toho, ako žijú. Pretože s mŕtvymi toho už moc veľa neporiešite.