Pred pár dňami sa mi podaril ďalší husársky kúsok – vyliezť na jednu z najnebezpečnejších hôr v Alpách – Matterhorn. Opäť iba s minimálnym tréningom, a v relatívne normálnom čase, a takmer bez aklimatizácie. Po Mont Blancu pred 2 mesiacmi to bol veľký skok. Pretože táto hora sa zvyčajne nelezie po 4 mesiacoch tréningu, ale po niekoľkých rokoch strávených horolezectvom.
O Matterhorne
Ak nepoznáte Matterhorn, tak je to hora vysoká 4 478 metrov, a vyzerá nejak takto:
Najľahší výstup je zo švajčiarskej strany, po hrebeni v strede obrázka, a vyzerá nejak takto:
Ak sa vám nepotia ruky hneď od začiatku, tak si to pretočte napr. na čas 12:00. A takto nejak to ide celý čas.
Matterhorn je špecifický tým, že vám naňho už proste nestačí iba dobrá kondička. Je už potrebné mať základy horolezectva, a mať zlezené horolezecké cesty aspoň 4. stupňa (stupnica UIAA). Pretože samotná cesta na Matterhorn je síce „iba“ 3. stupeň, ale treba byť rýchly na výstupe, a ešte rýchlejší na zostupe. Na porovnanie, tí čo ste boli v Tatrách na Gerlachu v lete s horským vodcom, tak klasická cesta naň je skoro celý čas 1. stupeň. A na jednom mieste 2. stupeň.
Matterhorn a problémy na ňom
Matterhorn je potrebné zliezť hore aj dole čo najskôr preto, lebo je to naozaj nebezpečná hora. Jedna vec je to, že leziete oboma smermi vo veľmi strmom teréne, a väčšinu času máte aspoň z jednej strany kilometrovú roklinu. Od polovice cesty aj po oboch stranách. A ak si sakra nedôverujete, tak skončíte ako krmivo pre miestne horské kozy.
Druhý problém je to, že na Matterhorn lezie denne okolo 100 ľudí. Väčšinou bezohľadne, predbiehajúc sa za každú cenu, a ak si nedáte pozor, tak vám iný horský vodca nemá problém vypnúť vaše lano zo skoby, lebo sa tam potrebuje zaistiť on. To sa stalo 2x aj mne, a mal som sakra šťastie, že môj horský vodca to dal okamžite do poriadku a príslušného idiota poslal rovno do prdele. Lebo inak by ste tento článok už nečítali.
Problém číslo tri je to, že Matterhorn nie je obyčajná kamenná hora, ako väčšina Álp. Je to zlepenec skál a permafrostu (trvalo zamrznutej zeminy), a vďaka otepľovaniu v posledných rokoch sa ten permafrost roztápa, a kopec sa doslova rozpadá. To sa prejavuje tým, že po ceste dosť často padajú kamene, či už prirodzene uvoľnené, alebo horolezcami, ktorí tam lezú načierno, nepoznajú presnú cestu, a ich zmätkovanie potom schytajú všetci pod nimi. Nechcite zažiť ten adrenalín, keď 15-centimetrový šuter preletí pol metra od vašej helmy… Prípadne tak, že spadne celá jedna kamenná veža do doliny, a zoberie so sebou aj ľudí pod ňou, ako sa to stalo toto leto. Celé zle.
Ďalšie problémy
No a štvrtý problém je to, že smerom hore aj dole vedie iba jedna normálna cesta, ale z nej odbočujú tisícky falošných ciest, ktoré sa spočiatku javia ako normálne. Keď si pozriete na webe články o tom, ako naši Slováci a Česi chodia na Matterhorn (samozrejme bez vodcu, však sme hrdinovia a ušetríme), tak každý jeden blúdi smerom hore, a smerom dole sa každý jeden stratí a zlieza dole až do noci. Alebo až do druhého dňa. Z pôvodne plánovaného výstupu na 3-5 hodín a rovnakého zostupu, sa stane zvyčajne 7- až 10-hodinový výstup, a oveľa dlhší zostup, s núdzovým prespaním v skalách.
A posledný problém je rovnaký ako na každej väčšej hore – riedky vzduch. Aj keď nemáte problém s vysokými nadmorskými výškami, tak na Matterhorne je vzduch redší asi o 30%. Čo veľmi rýchlo pocítite na svojom výkone, a aj z obyčajného lezenia sa rýchlo zadýchate, ako keby ste bežali hore kopcom.
Idem na Matterhorn
Vo mne skrsla myšlienka vyliezť Matterhorn pred mesiacom, na konci júla, keď som sa rozprával so horskou vodkyňou na Elbruse (najvyššia hora Európy), že kam ďalej. Príprava začala na začiatku augusta, a mal som čas do začiatku septembra, keď tam prvýkrát riadne nasneží a všetky výstupy stopnú.
Problém bol však to, že v živote som neliezol. Áno, vyliezol som na zimný Gerlach či Mont Blanc, ale to bolo viac-menej ultra-náročné chodenie a drobné lezenie, a pre horolezcov je to „obyčajný choďák“. Matterhorn je však iná trieda. Tam treba byť už mierne pokročilý horolezec. A moje skúsenosti s horolezectvom boli na začiatku augusta presne nula. Takže som mal viac-menej mesiac na to, aby som sa rýchlo stal horolezcom. Naučil sa používať horolezecké vybavenie. Naučil sa liezť v tvrdých vibramových topánkach. A vydržal desiatky modrín, rán a škrabancov, ktoré popri tom vznikli.
Na prvý pohľad síce nemožná vec, ale všetko je možné alebo nemožné len do tej miery, do akej si to myslíte. Ak si myslíte, že je to možné, tak to zvyčajne dosiahnete. A ak si myslíte, že to je nemožné, tak tiež máte pravdu. Potom máte neúspech garantovaný.
Rýchlokurz horolezectva
Takže najprv bolo potrebné si spraviť základy horolezectva. Čo by nebol problém, keby nebol v Tatrách vrchol sezóny a takmer všetci horskí vodcovia vyrezervovaní aj do polky septembra. Nevzdal som to však, a po pár dňoch som mal približný plán. Najprv sa mi nejakým zázrakom podarilo dať dokopy s jedným z najlepších horských vodcov na Slovensku, ktorý vyliezol ako jeden z mála aj Everest. Ten mi dal perfektné základy lezenia, na ktorých som mohol stavať.
Potom som s ním aj s ďalšími vodcami absolvoval ďalších 8 dní lezenia vo Vysokých Tatrách, do obtiažnosti 5. stupňa. A na jednom úseku, kde som sa stratil, som tak zo 10 metrov liezol aj 6. stupeň. To už pre bežného smrteľníka vyzerá ako rovná stena, ale nejak som to dal. Keď ste 300 metrov nad zemou na kolmej stene, a visíte iba na končekoch prstov na rukách aj nohách, tak ide zrazu všetko. Ak sa teda nerozklepete strachom. Lebo potom vám už iba zostáva modliť sa, že vás parťák na lane udrží, a že prežijete ten 5- až 10-metrový pád a následný náraz v plnej rýchlosti o stenu. A že z toho nezostanete v šoku, z ktorého vás odvezie už iba vrtuľník. Ak je pekné počasie.
Strach z výšok
Druhá vec je prekonanie strachu z výšok. V zime som ho už nemal, lebo na snehu a ľade som už vedel brzdiť v prípade pádu. V lete som sa ale išiel doslova posrať od strachu, keď sme liezli relatívne nenáročný výstup po hrebeni Lomnického štítu až na vrchol. A to tam je prevýšenie od zeme „len“ niečo medzi 500-700 metrami. Na tých 1400 metrov na Matterhorne – okrem iného 2. najväčšej stene v Alpách – bolo potrebné naozaj rýchlo na tom zapracovať. A nielen pri lezení smerom hore, kde sa dá ešte sústrediť len na cestu a nepozerať sa dole, a nejak to dať.
Ale aj na ceste smerom dole, kde už vidíte celú tú nádheru pod sebou, a sústredenie a sebadôvera rozhodujú doslova o vašom živote. Zostup bolo navyše treba nacvičiť čo najrýchlejšie, pretože cesta na vrchol je len polovica cesty. A keď nestihnete do večera zliezť dole, tak tam hore buď zamrznete, alebo zomriete iným spôsobom. Napríklad pošmyknutím sa na zľadovatených skalách. Pretože po tme toho už veľa neuvidíte, a smerom dole vám už moc nepomôže ani svietiaca čelovka na helme. Skúsenejší síce môžu núdzovo bivakovať v skalách – čo sa stáva často chytrolínom, ktorí chcú ušetriť za horského vodcu. Ale to musíte so sebou vláčiť bivak, čo je zbytočná záťaž. Mať veľmi dobrú kondičku a poznať presnú cestu je inteligentnejší prístup. Lebo akékoľvek zhoršenie počasia na takejto veľkej hore môže skončiť tragicky.
Strach z výšok prekonáte najrýchlejšie v extrémnych výškach. Napríklad keď vás zavesia na lano nad priepasť, a nechajú vás behať po skale. Alebo keď sa sami zapnete o skobu v skale, a potom si „sadnete“ do priepasti pod sebou, bez držania sa rukami, visiac iba na lane alebo odsadzovačke niekoľko stoviek metrov nad zemou. Toto si zopakujete pár desiatok ráz, a ak pri tom nezinfarktujete, tak to potom veľmi rýchlo prejde.
Čo teda potrebujete na Matterhorn?
- veľmi dobrú kondičku,
- mať fyzickú aj mentálnu vytrvalosť, byť pripravený liezť v kuse 7-15 hodín takmer bez oddychu,
- základné horolezecké vybavenie na letné aj zimné lezenie (hore je takmer vždy ľadovec, sneh a ľad),
- základy horolezectva a vedieť bez problémov liezť cesty aspoň 4. a 5. stupňa, vrátane rýchleho zostupu dole a zlaňovania ako profík,
- odvahu – nemať strach z výšok, aj keď ste na hrebeni a máte okolo seba kilometrovú priepasť z každej strany,
- horského vodcu, ktorý veľmi dobre pozná cestu, inak sa stratíte,
- aklimatizáciu na výšky cca. 4000 metrov, trvajúcu zvyčajne 4-6 dní pred výstupom,
- schopnosť zvládať vysoké nadmorské výšky a až o 30% redší vzduch,
- schopnosť okamžite kontrolovať a krotiť svoje emócie.
Je ľahké vyliezť na Matterhorn?
Ak máte ultra dobrú kondíciu, techniku, skúsenosti a šťastie, tak áno. Po ceste sa však môže kopec vecí pokaziť. A z ľahšieho horolezeckého výstupu je zrazu boj, ktorý otestuje limity vašej vôle a vytrvalosti do poslednej kvapky. Presne tak, ako sa to stalo aj mne. Z pôvodne plánovaného adrenalínového výstupu nakoniec vzišiel príbeh o tom, ako si siahnuť na dno svojich síl. A ako pokračovať, aj keď to už vyzerá úplne beznádejne. O tom, ako to celé prebiehalo, a ako sa mi podarilo nakoniec vyliezť, aj keď všetko hralo proti mne, si prečítajte v ďalšom článku.