V predchádzajúcom článku sme si povedali niečo o tom, čo je Matterhorn a aké ťažké je naň vyliezť. Mne sa to podarilo nakoniec tiež, ale z pôvodne plánovaného relatívne nenáročného výstupu, bol nakoniec 5-hodinový boj, pri ktorom som si siahol na dno svojich síl. Už hneď na začiatku. A ako sa mi nakoniec podarilo vyliezť, sa dočítate v tomto článku.
Ako to začalo – ideme vyliezť
Deň pred výstupom sme s horským vodcom došli na chatu Hornli, vo výške cca. 3200 metrov. Bol to fajn deň, a keďže sme neboli vôbec unavení, tak sme si ešte išli nacvičiť prvú časť výstupu rovno na skalu. Po zhruba 20 minútach lezenia sme sa otočili naspäť, pretože môj horský vodca mi povedal, že veľmi rýchlo aj dobre leziem, a že takýmto tempom tam zajtra vylezieme do 3 hodín. Čo je pri bežnom čase lezenia 3-5 hodín excelentný čas. Mal som super kondičku, a vedel som sa dobre hýbať aj na skalách. Dokonca aj predpoveď počasia bola, že má byť celý deň slnečno. Všetko teda vyzeralo super.
Výstup na Matterhorn začal o piatej ráno. Po tme, s čelovkou na helme. Išlo sa z hore menovanej chaty, ako keby v Lidli dali akciu na rožky – všetci sa tlačili a predbiehali, ako keby im mal Matterhorn za chvíľu ujsť. Tak som sa teda zhlboka párkrát nadýchol, aby to niekto neschytal, a išli sme sa teda tlačiť tiež.
Nečakaný zvrat situácie
Po prvých metroch lezenia ale prišlo na mňa neželané prekvapenie. Začal som byť zrazu veľmi unavený, ako keby som celý deň predtým niekde mukloval. Na každom vyššom stupienku som sa zadýchal, nohy boli zrazu ťažké a boleli ako keby od únavy, a ja som musel vyvinúť extra silné úsilie, aby som sa hýbal rýchlejšie ako 90-ročný deduško s paličkou. A nechápal som, čo sa to deje. Veď ešte včera, ani nie pred 12 hodinami, bolo všetko v poriadku!?!
Takto som vydržal pokračovať asi 5 minút, až ma úplne „vyplo“. Nevládal som spraviť už ani krok. Zastal som na mieste, opretý o skalu, a nevnímal som nič iné okrem bolesti v nohách a búšenia srdca. Snažil som sa dýchať, ako keby ma práve po pár minútach vytiahli spod vody. A to bol iba začiatok výstupu. Môj horský vodca na mňa pozeral a nechápal, čo sa deje. A začal pochybovať o tom, či to dnes naozaj dáme. Aj keď včera bol absolútne presvedčený o tom, že tam „vyletíme“ ako prví. Len moje telo si o tom myslelo presný opak. Vyliezť hore bolo posledné, čo sa mu práve vtedy chcelo. A medzitým nás predbiehali všetky ostatné skupiny. Tiež nechápajúc, čo tam robíme.
Bez energie a bez nádeje
Musel som teda pozbierať sily, a ísť ďalej. Pretože inak by som to musel zabaliť. Problém však bol, ako sa vôbec pohnúť. Ukrutná bolesť v nohách už pomaly utíchala, a už som sa medzičasom aj rozdýchal, aby som vedel aspoň vnímať dianie okolo seba a rozprávať. Vodca sa ma spýtal, že či som v poriadku. Ja na to, že nie. Že som v prdeli. A neskôr sa moja veta „give me 5 minutes“ stala frázou dňa. Pretože takýchto „okamihov“ ma čakalo ešte zopár.
Keď som po pár minútach došiel k plnému vedomiu, a naskočila aj logika, tak som začal rozmýšľať o tom, ako z toho von. Mysľou sa mi najprv preháňali strašidelné scenáre, ako tam niekde hore odkväcnem a ako sa to celé pokazí. Potom som však využil jednu techniku, ktorú bližšie popisujem vo svojej knihe. A ktorá vám umožní podať nadľudský výkon, aj keď si myslíte, že ste totálne na dne, a že už nie je z toho východiska.
Ako som sa zachránil
Okamžite som stopol svoje emócie, a prepol sa na riešenie problému. Pretože toto sa mi v budúcnosti môže stať aj na vyššej hore, ďaleko od civilizácie, kde si človek jednoducho musí vedieť pomôcť sám. Následne som využil metódu „ešte jeden krok“, ktorú som za posledné roky vycibril až takmer k dokonalosti. Pôvodne som o nej čítal od ultramaratóncov, ktorí vedeli zabehnúť stovky kilometrov počas niekoľkých dní. A po pretavení do praxe začala fungovať aj u mňa.
Jej princípom je to, že v každej situácii je možné spraviť ešte jeden krok. A po ňom ešte jeden. A potom ešte jeden. A ešte jeden. Pretože v každom jednom momente života, viete vždy spraviť ďalší krok. Až po konečnom čase dôjdete tam, kam treba. Pretože ku každému cieľu vedie konečný počet krokov. A každým ďalším krokom znižujete to číslo o 1. Až sa raz dostanete k nule. Čiže k svojmu cieľu.
Ešte jeden krok
Takže som to aplikoval aj na moju, navonok bezvýchodiskovú situáciu. Začal som s prvým, pomalým krokom. Potom som sa pomaly chytil skaly. Pomaly spravil ďalší krok. Položil aj druhú ruku na skalu. Vytiahol sa o pol metra vyššie, a znova zopakoval. Občas sa trochu predýchal a pokračoval ďalej. Čakalo ma ešte zhruba 1300 výškových metrov. Čiže zopakovanie toho celého asi 1300-2600krát. Keď o tom rozmýšľate ako o celkovej námahe, tak vás mozog hneď stopne. A môžete akurát tak snívať o tom, že sa vám raz podarí niekam vyliezť. Keď mu však tú námahu ale rozkúskujete do malých krokov, tak vás poslúchne a vykoná.
Takto som sa teda rozhýbal zo zjavne mŕtveho bodu. Najprv pomaličky, potom trochu rýchlejšie. Snažil som sa udržiavať rovnaké tempo, tak aby som stíhal dýchať, a nemusel zastavovať. A sústredil som sa iba na kladenie rúk a nôh o jeden krok ďalej. Takto to išlo ďalšie 2 hodiny, dokým sa nám podarilo vyliezť na bivakovaciu chatku Solvay v strede cesty. Cestou tam som bol tak silno sústredený, že som si nevšimol, ako som obchádzal iného horského vodcu, ktorý vykladal kompletne celý obsah žalúdka na moju cestu. A iné, podobné úkazy, ktoré sa dejú na Matterhorne. Bol som prepnutý do režimu vykonávania a maximálneho sústredenia, a celý čas som vnímal len svoju úzku cestičku smerom hore.
Na chatke Solvay
Keď sme došli na tú bivakovaciu chatku, tak som sa zložil na lavičku. Dal som si zopár hltov vody z fľaše, pretože nemal som chuť nielen piť, ale ani žiť. Ale boli sme ešte v mantineloch lezeckého času, a ja som chcel vyliezť na Matterhorn. Tak som sa prinútil do mojich „rituálov“, ktoré som používal počas mojich 20-kilometrových behov na jar. Natlačil som silou-mocou do seba cereálnu tyčinku z Decathlonu, aby som doplnil cukor v krvi, vypil nasilu asi 3 deci vody, počkal chvíľu, aby som to hneď nevyvrátil, a išlo sa ďalej. Pri príchode na chatku som síce povedal Davidovi, svojmu vodcovi, onú vetu „give me 5 minutes“, ale dal mi iba 3, a museli sme makať hore ďalej.
Telu sa síce nechcelo, ale krok po kroku sme išli ďalšie 2 hodiny. Zjavne oveľa pomalšie ako predtým, lebo podľa času sme mali byť už na vrchole, ale boli sme ešte len pri slávnych „lanách“, asi v 3/4 cesty:
Agónia pod lanami
Tam mi David povedal, že ideme už 4 hodiny, a že ak sa nám nepodarí do ďalších 2 hodín vyliezť hore, tak ma bude musieť otočiť naspäť. Pretože zostup dole zvyčajne trvá o polovicu dlhšie, ako výstup. To síce nevedel, že to mám z Tatier natrénované, aby to išlo rýchlo, ale v tom momente to bolo zajedno. Snažil sa ma udržať na nohách a motivovať ma k tomu, aby sme to dnes dali. A v mojom stave na mňa zaberala už iba negatívna motivácia. Ako toto s časom. Aj keď to bolo v mojom záujme, aby sme nezliezali až do noci hore. Alebo aby nebolo potrebné volať vrtuľník.
Keď som však videl tie laná, po ktorých bolo potrebné nie vyliezť, ale vyšplhať asi 200 výškových metrov, s horolezeckými mačkami na nohách, tak som začal pochybovať nielen o sebe, ale aj o tom, prečo to vlastne robím. A nepomohlo tomu ani to, že občas na to istom lane išli oproti vám ďalší ľudia, ktorým bolo potrebné sa vo vzduchu vyhýbať. Nevidel som absolútne žiaden dôvod, prečo by som to mal robiť. Navyše som začínal byť aj psychicky unavený zo 4-hodinovej agónie a nespočetných krokov. Po nohách začínal bolieť aj chrbát, sily som mal na krajíčku, a sediac na hrebeni hory pod lanami sa mi nechcelo nielenže šplhať po lanách, ale ani vstať. A fráza „give me 5 minutes“ na Davida už nezaberala. Pozeral na mňa upreným pohľadom, a rozmýšľal, čo so mnou. Až neskôr v ten deň som sa dozvedel, že bol len chlp od toho, aby ma otočil dole. Z nejakého dôvodu to ale nespravil. A pokračoval hore.
Núdza ako hrom
Ja, sediac v beznádeji, som rozmýšľal, čo narýchlo vymyslím. Po lanách sa kroky robiť nedajú, aspoň nie tie fyzické. Šplhať sa síce pomaly dá, ale ja som športové drevo, a najviac som v živote vyšplhal možno tak 3 metre, ešte niekde na strednej škole na telesnej výchove. A mal z toho niekoľko dní svalovicu. Teraz som musel vyšplhať cez 200 metrov. Vo vysokohorskom teréne, kde bolo o 20% menej kyslíka vo vzduchu. Čo v ľudskej reči znamená, že všetok fyzický výkon je 2x ťažší. Ja som nemal ani silu, a pomaly ani vôľu žiť. A nie to ešte niekam vyliezť.
V tom ma však napadla spásonosná myšlienka – čo takto využiť techniku „na pána“, ktorú som v máji použil na zbavenie sa bolesti kolien pri behu dole kopcom? Čo keby som „ako pán“ išiel vyliezť po lanách hore? Je to jedna z techník, ktorú človek vie použiť na vydolovanie nadľudského výkonu, a získanie obrovského množstva energie, keď si už myslí, že si siahol na dno svojich síl. Ak ju teda vie správne používať. Čo som už vedel, len som si ju potreboval vyskúšať aj pri lezení. A nápad bol na svete.
Idem vyliezť „na pána“
Zdvihol som sa, a začal liezť po prvom, hrubom konopnom lane. Išlo to zo začiatku samozrejme ťažšie, ale povedal som si s poslednými zvyškami energie, že „leziem ako pán!“, a hneď to bolo ľahšie. Kládol som jednu ruku nad druhú, a popri tom sa zahákovával mačkami do skaly pod lanami. Po chvíli som mal zlezenú polovicu lán. A vyzeralo to nádejne. Až ma raz na jednom mieste znova „vyplo“. Bolo to asi v strede 30-metrového, strmého, takmer kolmo hore idúceho lana. Visel som na lane v strede skaly, a zrazu som sa nevedel pohnúť. Nemal som silu na ďalší „krok“, a nevedel sa vytiahnuť ani o pár centimetrov vyššie. Navyše to bolo v mieste, kde proste nie je kde oddychovať, a kde musíte liezť. Lebo sa vám napríklad začnú po chvíli šmýkať ruky smerom dole, a vám potom už len ostáva spoliehať na to, že váš parťák vás naozaj dobre istí.
V tom momente som sa prepol do režimu Terminátora. Vypol som všetky emócie, zvreskol ako keby mi strčili žeravý kutáč do prdele, a nasadil všetky svoje zdroje. Fyzické, psychické, a asi aj zo všetkých paralelných svetov dokopy. V momente som sa rozhodol, že odteraz až na vrchol idem na maximum, aj keby ma to malo zabiť. A že nie je už iná cesta ako vyjsť hore. Zaťal som teda zuby, a s vrieskaním som začal znova stúpať po lane. Po zopár minútach som doliezol aj zvyšný úsek lán.
Na vrchole
Po lanách nasledoval klasický výstup po ľadovci. To som už mal dobre natrénované aj v našich zimných Tatrách, aj na Mont Blancu. Takže sme zvyšok cesty išli ako stroje, a predbiehali každú druhú skupinku pred nami. Po chvíli už bolo vidno sochy pápeža pred vrcholom, a o chvíľu na to som už stál na vrchole:
Na vrchole do mňa vstúpila eufória, a opadla všetka únava. Dokonca aj potom, keď sme išli po vrchole, ktorý ma v niektorých miestach iba 20-30 centimetrov, tak som vôbec nemal strach. A David sa až čudoval, že som bol prvý jeho klient v histórii, ktorý si tam vykračoval ako po chodníku.
Keď sa podarí vyliezť
Na vrchole sme spravili zopár obligátnych fotiek, a išli sme naspäť dole. Cesta dole síce nebola ľahká, ale mal som ešte zvyšky síl, aby sme to dali. A dobrý pocit, že aj napriek všetkému sme to dali.
Hore sme liezli 5 hodín, dole 4 hodiny. Bežný čas je 3-5 hodín hore, a 5-7 hodín dole. Takže sme to nakoniec dali aj v normálnom čase, stihli poslednú lanovku v doline, a došli sme ešte v ten istý večer na naspäť hotel. A to sme po prvých 5 minútach ráno mysleli, že je to absolútne v prdeli.
Ponaučenie a lekcia pre vás
Takto sa teda dá prekonať situácia, aj keď to vyzerá už naozaj beznádejne. A je teraz jedno, či je to v horách, doma, v nemocnici, alebo niekde inde. Vždy totiž vieme spraviť ďalší a ďalší krok. A v prípade núdze, ak vieme ako na to, tak vieme zmobilizovať aj sily, ktoré nám dočasne dajú nadľudský výkon. Pretože vzdať sa je síce v danej chvíli ľahšie. Ale o to ťažšie je potom žiť s prehrou, ktorá o to silnejšie bolí. A o to ťažšie sa z toho dostáva. Môžeme sa síce upnúť k požieraniu šalátov či vegánstvu, ale to veci nevyrieši. Iba zamaskuje.
Preto je problém nevyhnutné riešiť hneď vtedy, ako sa vyskytne. A nájsť v sebe skryté zdroje. Ktorých máme kopec, len poväčšinou nevieme, ako ich aktivovať a využiť. Tak prečo si zbytočne komplikovať situáciu, a nečeliť tomu, čo pred nás príde? Odmena za úspešné zvládnutie skúšky je potom obrovská. Či už je to Matterhorn, alebo nejaký váš iný, pomyselný Matterhorn. Či už je to problém s kondičkou, zdravím, peniazmi, alebo vzťahmi, tak vždy z toho ide nejak von. A každá cesta začína prvým krokom. Spravte ho preto teraz hneď. Život sa vám za to poďakuje. A vy jemu časom tiež.