Včera si ma odchytila učiteľka v škôlke, že vraj náš syn nosí do škôlky medzi deti škaredé slová. Ktoré to samozrejme od neho preberajú, a že je to tak zlé, že už majú z toho v škôlke „epidémiu“. A že to máme riešiť, lebo sa už ozývajú ostatné mamičky, že im to vadí a podobne. Slečna zjavne netušila, ako sa bežne správajú a vychovávajú deti, a ako sa takéto veci „riešia“. A preto sa teraz na to pozrieme, skôr ako riešenia moderných mamičiek v podobe cenzúry napáchajú viac škody ako úžitku.
V prvom rade objasním situáciu, ktorá sa udiala. Nejakej hysterickej mamičke vadilo, že môj syn vraj povedal niekomu, že je hlúpy. Čo je samozrejme to najhoršie najškaredšie slovo na svete, za ktoré treba trestať deti ukrižovaním, a ich rodičov vyhnaním zo spoločnosti. A že jej dieťa to jeden raz povedalo doma. Chúďa dieťa. Nechcel by som tam vyrastať.
Dajme teraz stranou to, že daná mamička hystericky reaguje na každú drobnôstku. To je v dnešnej facebookovej dobe bohužiaľ štandard. Dajme stranou aj to, že keď vám to niekto nevie povedať priamo, tak je to zbabelec, ktorý svoje pomyselné „malé ja“ chce projektovať cez niekoho, koho považuje za „veľké ja“, a vynútiť si svoje pravidlá silou. Takéto veci rieši zopár posedení u psychológa. Ak teda niekto chce s tým niečo robiť, a nehrá sa na bezchybného.
Teraz sa budeme sústrediť len na to, že niekomu vadia tie „škaredé slová“. A ako elegantne z toho von.
Prvotná reakcia
Moja prvotná reakcia na učiteľku bola našťastie len v mojej hlave. Lebo som si uvedomil, že mi to nestojí za to, hádať sa s blbcom. Ak to náhodou ešte neviete, tak s blbcom sa nikdy neoplatí hádať. Najprv vás stiahne na svoju úroveň, a potom vás dorazí svojimi „argumentami“.
Tá prvotná reakcia bola: „A čo by ste mi povedali na to, keby sem doniesol slová ako „p*ča“ alebo „k*k*t“? Prípadne ešte niečo horšie?“. Radšej som však mlčal. Mlčanie je niekedy zlato. A radšej som si ju vypočul. A až potom som zareagoval.
V čom bol vraj problém
Učiteľka to vysvetlila tak, že „niekoľko mamičiek“ sa zhodlo v tom, že náš syn je najväčší satan, a že je zodpovedný za to, že všetky deti v škôlke neskutočne škaredo nadávajú. Samozrejme tými obludnými nadávkami typu „hlúpy“. Čo je absolútne neakceptovateľné, a bla bla bla. A že to musíme riešiť, lebo oni vraj s tým pracujú, a že je už nezvládateľný. Ja som sa na to len pousmial.
Keď som sa začal vypytovať na tie ďalšie strašné škaredé slová, tak mi ich niekoľko ďalších vymenovala. Samozrejme opäť neskutočne škaredé slová ako „trdlo“ alebo „ťuťmák“. Tak som ju stopol, a povedal som jej, že z tých 10 slov je maximálne tak jedno od nás. A zvyšné sú od tých 2 konkrétnych detí, ktorých mená sme zistili, keď sme doma pátrali po tom, prečo si náš syn zrazu hovorí, že je ťuťmák. Či iné klenoty. Ale hysterická učiteľka nechcela počúvať, a znova spustila svoj kýbeľ s bordelom. Teda, skúsila. Pretože som na ňu zvýšil hlas, a razantne som to odmietol. Príslušným mamičkám som odkázal, že za výchovu ich detí nie je zodpovedný náš syn, ale ony samé (alebo skôr tá jedna, ktorá sa vždy ozýva za chrbtom, ale pri dieťati neodtrhne oči od mobilu). A že to budem riešiť, keď to budem chcieť riešiť. A odišiel som. Debatu som zastavil, pretože pravidlo hore s blbcom.
Čo to vyriešilo?
Vyriešilo to z mojej strany hneď niekoľko vecí. Odmietol som sa zaoberať somarinou a krivým obvinením, aby som mal pokoj na duši. Nie je totižto nič „lepšie“, ako sa nechať vyhecovať blbcom, hádku po pol hodine prehrať a mať potom ešte 2 hodiny zdvihnutý adrenalín. Takto som to ukončil za 3 minúty. A zvyšný čas využil napríklad na napísanie tohto článku.
Druhá vec je taká, že som odmietol dať pozornosť mindrákom hysterickej mamičky, ktorej vadí snáď aj to, čo má medzi nohami. Tá si môže svoje mindráky vylievať niekde inde, napríklad na niektorej obľúbenej sociálnej sieti, zatiaľ čo sa nevenuje svojmu dieťaťu. Tým, že som jej nedal pozornosť, tak mi to ani nemalo ako ubrať energiu. A najmä som odmietol zodpovednosť za to, čo sa pokúšala na mňa hodiť vo svojej obrovskej neistote. Pretože takto sa správajú všetci, ktorí si svoje domnelé „malé ja“ chcú vynútiť na niekom inom. Väčšinou cez nejaké nimi vnímané „veľké ja“ či nejakú autoritu. Pričom pre mňa to žiadne veľké ja ani autorita nebola, takže preto som na to ani nereagoval.
Mohol som im však navrhnúť riešenie, ako to rýchlo a bezprácne vyriešiť. Obe slečny sú však hysterky, a najmä sa cítili oprávnené mi niečo vnucovať. Takých ľudí treba len ignorovať. Pretože akákoľvek iná reakcia, okrem tej čo čakajú ako úspešné vynútenie svojho názoru, by sa stretla s protiútokom. A opäť, pravidlo s blbcom je už vysvetlené vyššie.
Ako sa to nesprávne rieši, keď deti hovoria škaredé slová
Keď deti hovoria škaredé slová, tak je na to hneď niekoľko riešení. A čím modernejšie riešenie, tým zvyčajne väčšia katastrofa.
Klasické riešenie moderných mamičiek je zakazovať hovoriť nevhodné veci. Však sú v tom už odmalička trénované, staršie ročníky socialistickou cenzúrou, mladšie ročníky jej novšou verziou – politickou korektnosťou a inými cenzúrnymi nezmyslami. A ako každá cenzúra, tak ani táto nikomu nepomôže. Dajme nabok pošahaných rodičov, a sústreďme sa na deti. Deťom to škodí o to viac, že už od útleho detstva ich vlastní rodičia na nich útočia za to, čo povedia. Ich vlastní rodičia, ktorí im v prvom rade majú dať pozornosť, lásku, pocit istoty a bezpečia, a ďalšie nevyhnutné veci. Namiesto toho trestajú a útočia za vyslovenie slov, ktorých význam dieťa ešte ani nevie. A najmä za niečo, čo nikomu neškodí ani neubližuje.
A čo asi tak vyrastie z takýchto detí?
Vyrastú z nich deti, ktoré sa v dospelosti budú nielenže báť ozvať sa, ale aj čokoľvek povedať. Keď proti nim za slová od malička útočila matka, ktorá je podvedome symbolom najvyššieho bezpečia, tak ako sa asi budú ochotní prejaviť v dospelosti voči cudzím ľuďom?
Ďalšie riešenia sú v podobnom zmysle, a podobne nevhodné. Neustále opravovanie dieťaťa, prípadne samo-cenzurovanie učením náhradných slov, odvedenie pozornosti, či nebodaj riešenie s psychológom. Pričom v mnohých prípadoch k tomu psychológovi patrí mamička, a nie dieťa. Pri dnešných bezchybných skvelých moderných mamičkách si to ale máloktorá prizná. Žiadne z týchto „riešení“ však nerieši problém, ale len potláča prejavy.
Ako spoľahlivo vyriešiť, keď deti hovoria škaredé slová
Najlepšie riešenie je nesnažiť sa znova vynaliezať koleso, a spýtať sa niekoho, kto s tým už má skúsenosti. A divme sa svete – napríklad našich rodičov či starých rodičov. Alebo rôznych výchovných poradcov. Ideálne staršie ročníky, ktorým prešli cez ruky celé generácie. A tých keď sa spýtate na riešenie, tak vás pravdepodobne prekvapí.
Tým riešením je nereagovať. A je na to veľmi jednoduché, dávno známe zdôvodnenie. Deti používajú nové slová hneď potom, ako sa ich naučia. Keď počujú „pekné“ slovo, tak používajú v nasledujúcich dňoch to „pekné“ slovo. A keď počujú „škaredé“ slovo, tak ho používajú tiež. Nie sú totiž pokazené ešte spoločnosťou či poruchami ich blízkych, a teda nerozpoznávajú medzi slovami, či sú pekné alebo škaredé. Pretože žiadne slovo nie je ani pekné ani škaredé. To je až naučená reakcia, že vraj toto je dobré a toto zlé. Lebo niekto povedal. Milióny ďalších príkladov vo všetkých oblastiach života nájdete určite aj sami. To však nemení nič na tom, že slová sú len slová. Význam im dávame až my. A niekedy až prehnaný.
Deti následne nové slová používajú, lebo len tak si ich zapamätajú, a len tak sa ich naučia používať. Je to prirodzený spôsob učenia sa. Vďaka čomu sa vieme najprv naučiť materinský jazyk, a neskôr aj ďalšie. Následne dieťa skúša a vyhodnocuje, aký prínos má preňho používanie tohto nového slova. Ak ho považuje za prínosné, alebo má z neho nejaké iné výhody, tak ho používa ďalej. A ak nie, tak ho časom prestane používať. Takto fungujeme všetci aj neskôr, ako dospelí. Keď sa niečo nové naučíme, tak nejaký čas potom používame, ak v tom vidíme prínos, a prestaneme to používať, ak sa prínos zmenší alebo pominie.
Ultimátne riešenie na škaredé slová
A to vieme využiť na staré známe riešenie problému, keď deti hovoria škaredé slová. Stačí si to nevšímať. Tým dieťaťu nepriamo ukážeme, že to nemá pre nás význam, a tým pádom si aj ono po pár dňoch až týždňoch uvedomí, že to nemá význam používať. A prestane to používať. A my sme na to nemuseli spraviť absolútne nič.
Dnešné moderné mamičky však tomu dávajú pozornosť. Všímajú si to, diskutujú o tom, vrieskajú za to na deti, niektoré aj bijú za to deti. Čo je všetko pre dieťa symbolom pozornosti. Občas zvrátenej, ale predsa. A keďže dieťa, najmä malé, potrebuje silnú dávku pozornosti, tak bude robiť všetko preto, aby ju získalo. Aj s vedomím prípadného trestu. Preto deti nadávajú. Lebo ako na prepínač tým vedia odtrhnúť mamičku od mobilu a presmerovať jej pozornosť na nich. Preto deti robia bordel a iné veci. Keď zistia, že je to účinná stratégia na získanie pozornosti, tak ju opakujú dovtedy, dokým nedostanú toľko toho, čo chcú. Čo je najskôr pozornosť, neskôr hračky, peniaze a iné.
Takže keď sa mamička nevenuje dieťaťu a čumí do bedne alebo do mobilu, tak budú nadávať ako pohani po celý deň. A po mnohých pokusoch sa budú čoraz lepšie trénovať v tom, ktoré konkrétne slová ich mamičku vytrhnú od toho, čo robí, aby čo najrýchlejšie získali jej plnú pozornosť. Pozornosť od rodičov potrebujú viac, ako kamarátov. Čo platí trojnásobne ešte aj neskôr, keď prídu do puberty.
Ako môj synovec začal aj prestal hovoriť škaredé slová
Môj brat nebol iný pri svojom prvom synovi. Zakladal si na tom, aby nikto v jeho okolí nepovedal čo i len náznakom škaredé slovo, aby jeho dieťa nehovorilo škaredo. Nejaký čas sa mu to aj darilo (aj keď robil občas scény), ale potom sa presťahoval do Galanty, kde sa chlapec na sídlisku začal hrať s miestnymi cigánčatami. A čo sa asi tak stalo? Po týždni ho naučili ten najlepší, najvyberanejší slovník. A otecko skoro zinfarktoval.
Vyvrcholilo to tým, že raz boli u mojej mamy na návšteve, otec ho niečím naštval, a za to mu malý špunt vynadal do k*k*tov ako v riadnej krčme. Všetkých nás tam skoro rozpučilo od smiechu, ale jeho otcovi to jedno nebolo. Našťastie ho ukľudnila moja mama, ktorá mu vysvetlila to čo máte napísané v tomto článku, a že si to nemá všímať. Že tým všímaním si to len podporuje. A že keď si to nebude všímať, tak to dieťa prirodzene prestane používať. Silou-mocou to nechcene prekusol, vyskúšal to, a div sa svete – chlapec prestal po pár týždňoch nadávať. Aj keď sa denne hrával samozrejme naďalej s tými istými cigánčatami na sídlisku. Tie slová mu pri nulovej pozornosti nič nepriniesli, a teda to aj prestal používať. Napriek tomu, že to okolo seba denno-denne stále počúval. Dnes je z neho už dospelý muž, so slušným slovníkom a normálnym vystupovaním.
Ako to zafungovalo na mojich a bratových deťoch
A tak isto to zafungovalo aj pri jeho dcére, či pri našich synoch. Neriešili sme, nebola pozornosť, nebol dôvod to používať. A najmä to bolo pre nás absolútne bezprácne. Čo sa mnohým nechce dnes uveriť, pretože dnes sa predsa na všetkom „musí pracovať“. Čo je iba masovo rozšírené škodlivé presvedčenie. Ktorého sa ide po chvíli rýchlo zbaviť, ako píšem napr. v mojej knihe. A kde nájdete aj to, že najrýchlejším spôsobom, ako vyriešiť problém, je spýtať sa niekoho, kto to už vyriešil, že ako sa mu to podarilo. Niekto tomu hovorí aj múdrosť našich predkov.
V rámci moderného zahadzovania všetkého starého sa však z tých najmodernejších stávajú hlupáci. Keď nevyužívajú to, čo funguje ako hodinky, a namiesto toho chcú byť silou-mocou moderní. Možno preto ich potom vytáča, keď niekto povie úplne neškodné slovo „hlúpy“. Pretože problémom nie je ani to slovo, ani tá osoba čo ho povedala. Problémom je prehnaná reakcia hysterickej osoby. Ktorá to má v prvom rade riešiť sama so sebou. Alebo s vhodným odborníkom v oblasti psychológie.
Na záver
Takto teda ide spoľahlivo vyriešiť to, keď deti hovoria škaredé slová. Neriešte to. Nechajte tomu voľný spád. Neriešte ani to, čo na to povedia iní. Nechajte to tak. Čím menej pozornosti tomu dáte, tým skôr to odíde. A tým viac budete mať zo svojich detí radosť 🙂