V poslednej dobe čoraz častejšie vidím, že niekto chce po iných, aby boli voči niečomu tolerantní. Tolerancia je na prvý pohľad otázka dobrej morálky. Jej momentálne praktizovanie však robí presný opak, a vytvára mnoho nebezpečných precedensov. Preto sa teraz na to pozrieme bližšie.
Čo je to tolerancia?
Predtým, než sa začneme niečím zaoberať, je dobré daný pojem si najprv vyjasniť. Tak, ako som už písal kedysi dávno v článku o exprdoch. Tolerancia je cudzie slovo, a jeho slovenský preklad je „znášanlivosť“. Čiže keď niekto chce, aby ste niečo tolerovali, tak to znamená, že to máte znášať. A ak chce niekto, aby ste boli tolerantní, tak tým (dúfajme že vie že si) myslí, že máte byť znášanliví. Toľko jazykové okienko.
Prečo ale niekto chce, aby ste boli tolerantní?
Je to dôsledok dnešnej doby, keď si takmer každý, kto má dieru v zadku, na niečo nárokuje. A myslí si, že ostatní sú mu povinní vyhovieť, len preto, že to on chce. A v tomto prípade si nárokuje na to, aby ste mali rovnaký názor ako on. Lebo napríklad na sociálnych sieťach sa dnes nosí, že keď má niekto iný názor ako my, tak ho za to musíme ukameňovať. A keďže so svalnatou klávesnicou kameňovať nejde, tak sa prechádza do slovnej agresie. V ktorej sú, z nejakého dôvodu, dominantné najmä ženy. A zasa naopak, fyzická agresia prevláda najmä u mužov. Preto snáď každý pozná fenomén internetovej hysterky. Pre ktorú je novinka, že niekto z tých takmer 8 miliárd ľudí na svete môže mať aj iný názor. A najmä to, že v každej civilizovanej krajine máme základné ľudské právo na slobodu prejavu.
V takýchto prípadoch sa z tolerancie stáva nástroj vydierania a agresie. Čo nie je tolerancia, ale jej presný opak. Je to fašizmus. Agresívne presadzovanie vlastného názoru za každú cenu, skryté pod slovo tolerancia. Povinnosť pre vás, ktorú si jeden chorý mozog vymyslel, lebo sa nevie vysporiadať so svojou životnou situáciou. A ako videl v detstve u svojich rodičov, ako reagovali na „nevhodné“ názory, tak teraz reagujú aj oni. Namiesto toho, aby si dali pár minút práce a takéhoto naprogramovania sa zbavili. A ako bonus tým použili svoje schopnosti na lepšie účely, a podporili spoluprácu medzi ľuďmi.
Tolerancia v dnešnom svete
Tolerancia sa však netýka len všetkých tých s dúhovými zástavami. Týka sa aj mnohých aktivistov, či už sú to ekológovia (ktorých opatrenia prírode spôsobia častokrát ešte väčšiu pohromu), antifašisti, všetci tí „anti-„, bojovníci proti rakovine či iným chorobám, a v poslednom čase aj zdravotníctvo. Čiže všetci, ktorí bojujú za to, aby sa všetci ostatní inak správali. Prípadne si to vynucujú silou, agresiou, hystériou, či inými silovými alebo negativistickými prostriedkami.
To, proti čomu bojujú, tým v skutočnosti len viac podporujú. Tak, ako som už písal, že na čo sa sústredíte, to rastie. Antifašisti len podporujú čoraz silnejšie fašistické správanie. Bojovníci proti chorobám podporujú ich šírenie a rozmach. A bojovníci za toleranciu len podporujú násilnú formu netolerancie. Týka sa to aj štátu a vlády. Vo voľbách nasľubujú hory-doly, a potom musíte ďalšie 4 roky tolerovať všetky nové nariadenia, obmedzenia, zvyšovanie daní či nové poplatky. Prípadne zákazy vychádzania, obmedzovanie ľudských práv či iné ťažké prešľapy voči demokracii. Oni však nie sú ochotní tolerovať názor svojich voličov, či nebodaj všetkých občanov. O plnení sľubov až do ďalších volieb nikde ani slovo. 4 roky musíte držať hubu a krok. „Tolerancia“ občanov z ich strany ako vyšitá.
Či už sú to politici alebo „len“ aktivisti, tak takíto ľudia majú v skutočnosti obrovský nedostatok lásky. V ich slovách a činoch počuť a vidieť obrovské množstvo bolesti a utrpenia. Utrpenia nielen z minulosti, ktoré sa snažia si takto kompenzovať a pritiahnuť náhradnú pozornosť. Ale aj podvedomého utrpenia v súčastnosti, kde niekde hlboko v duši vedia, že robia nesprávnu vec. Len cez tie kýble negativity, ktoré sa takto snažia vylievať na ostatných v snahe dostať uznanie a pozornosť, ktorých sa im takmer vôbec nedostalo v detstve, si to už nevšímajú. Namiesto toho zdvihnú svoju pomyselnú, niekedy aj skutočnú zástavu, idú s ňou do boja, a každého „kacíra“ po ceste sa s ňou snažia umlátiť. Tak silno, aký silný priebeh nechajú svojej poruche, a ako dlho a silno ju v sebe dusili. Podobne, ako som už písal napríklad v článku o feministkách.
Ako pomôcť takýmto ľuďom
Takýmto ľuďom pomôžu len 2 veci – prejaviť im pochopenie, a vysvetliť im, čo je to tolerancia. Pochopením druhej strany nemusíme s ňou súhlasiť. Len sa vcítime do jej situácie (alebo cudzím slovom budeme empatickí) a skúsime ju pochopiť. Čím jej týmto ako jedni z mála osôb nepriamo dáme nielen lásku, ktorú jej mnohí toľko odopierali a ktorú už sama zabudla dávať. Ale jej aj ukážeme, že nemusí bojovať. Veci idú spraviť aj inak, a najmä bez boja. Proti „kacírom“ nemusíme bojovať – môžeme im namiesto toho ísť príkladom a nechať ich samých rozhodnúť sa, či to chcú aj oni alebo nie. A takisto nemusíme bojovať ani proti chorobám, radšej sa snažme vyzdravieť.
V druhom kroku jej vysvetlíme, čo je to tolerancia. Napríklad tak, ako sme si to spomenuli vyššie. A najmä jej vysvetlíme, že tolerancia nie je povinnosť, ale len možnosť. Možnosť sa rozhodnúť, či to niečo, čo odo mňa požaduje druhá osoba, budem dobrovoľne znášať alebo nie. V opačnom prípade, keď to nie je možnosť ale povinnosť, je to v skutočnosti diktatúra. Čiže vynucovanie si, aby tá druhá strana zniesla čokoľvek, čo chceme, s pomocou osočovania, zastrašovania, agresie či trestov. Všetci vieme, či už z vlastnej skúsenosti, alebo aj z neustálych pokusov o opakovanie histórie, kam takáto cesta vedie.
Skutočná tolerancia
Takže tolerancia áno, ale len v dobrovoľnej forme. Inak je to len presný opak tolerancie – netolerancia – prejavujúci sa najmä ako diktatúra či fašizmus. Keď však chceš, aby som toleroval tvoj názor či konanie, tak toleruj aj to moje. Ak chceš, aby som znášal tvoj názor či konanie, tak znášaj aj to moje. Slobodná spoločnosť popísaná v jednej vete. A zároveň návod na to, ako sa správať ako lepšia a inteligentnejšia spoločnosť. Pretože len dobrovoľná tolerancia je naozajstná tolerancia.